Život v tieni vojny – rozhovor Juraja Mareca s Fatemeh Behboudi

Fatemeh Behboudi celé svoje detstvo prežila v znamení vojnového konfliktu. Napätie na sporných iránsko-irackých hraniciach v roku 1980 prerástlo do irackej ofenzívy v Iráne, do tzv. Prvej vojny v Perzskom zálive. Vojnový konflikt trval osem rokov a zanechal za sebou milión mŕtvych. Viac ako desaťtisíc vojakov je stále nezvestných a tak pre matky nezostáva nič, iba čakať na správy o ich osude, ktoré dodnes dolujú v masových hroboch. Mnohé ženy sa tak nikdy nedozvedia, čo sa s ich synmi naozaj stalo a umierajú po dlhých rokoch trápenia v nevedomosti, tie „šťastnejšie“ s vedomím, že aspoň pochovali telesné ostatky svojich potomkov. Fatemeh je majsterkou v zachytení emócii žien-matiek a vo svojej tvorbe častokrát využíva tmavé plochy pre vyjadrenie  smútku a rôznych psychologických polôh krutej trpezlivosti. Jej séria o matkách čakajúcich na akúkoľvek správu o svojich nezvestných synoch, získala v roku 2015 ocenenie na súťaži World Press Photo. Pre dofoto poskytla exkluzívny rozhovor o svojom živote, tvorbe a o tom čo ju viedlo k žurnalizmu a dokumentárnej fotografii.

Narodili si sa a žiješ v Iráne. Aké bolo tvoje detstvo?

Ako mnoho iných ľudí som mala zvláštne a náročné detstvo. Narodila som sa v roku 1985 v strede iránsko-irackej vojny. V čase, kedy sa moja krajina podieľala na jednom z najväčších klasických ozbrojených konfliktov storočia a atmosféra v mojom živote bola popretkávaná vojnovými udalosťami.

V detstve som s otcom chodievala do ulíc vítať telá mŕtvych martýrov vojny. Hrávali sme sa hry s témami vojnových mučeníkov a tankov. V škôlke sme kreslili obrazy rakiet a irackých náletov. Tiež nemôžem zabudnúť na filmy a zvuk sirén počas tých rokov.

Pred niekoľkými rokmi iránsky ľud stále hovoril o Saddámovi Husajnovi a jeho zločinoch. Bolo pre mňa zaujímavé, že na takého človeka ako bol Saddám, sa nedá zabudnúť celé roky. V takejto stresujúcej atmosfére som sa narodila a vyrastala.

Študovali si umenie na univerzite v Teheráne. Prečo si si vybrala fotografiu? Čo bolo tým impulzom na ceste k sociálnemu dokumentu a žurnalizmu?

Môj otec mi fotografiu poradil, keďže ju kedysi sám študoval. Najhlavnejší dôvod prečo som si ju však vybrala, bola strata mojej najlepšej priateľky. Milovala jednu z mojich fotografií a pred smrťou mi vravela: „Na fotke si zachytila dušu stromu. Verím, že sa jedného dňa staneš veľkou fotografkou.“ To bolo posledné, čo mi povedala predtým ako zomrela. Jej slová boli ako zázrak, svetlo v tme a boli pre mňa najdôležitejšou motiváciou pre výber fotografie.

Začala som pracovať ako fotožurnalistka, ale prvé udalosti ma presvedčili, aby som sa venovala dokumentu. Spočiatku som sa zaujímala o fotografovanie politikov, ale protesty ľudu proti výsledkom prezidentských volieb v roku 2009 a obmedzenia, ktoré som mala ako žena v iránskych médiách, ma priviedli k väčšiemu záujmu o dokumentárnu fotografiu a priblížili ma k ľuďom.

Prešla si niekoľkými fotoagentúrami. Pôsobí veľa fotografiek v iránskych tlačových médiách?

V Iráne nie je veľa žien – aktívnych fotografiek, čo možno súvisí s náročnými a nerovnými pracovnými podmienkami v iránskom mediálnom priestore. Ale v súčasnej dobe, najmä v posledných dvoch-troch rokoch, sa počet fotografiek v dokumentárnej fotografii zvýšil a verím, že budeme svedkami ich vzrastu v blízkej budúcnosti.

Aký je štýl práce v agentúre IRNA (Iránska tlačová agentúra), pre ktorú momentálne pracuješ? Aké je tvoje zameranie a téma? Máš možnosť pracovať aj na vlastných projektoch?

V tejto agentúre pracujem ako fotografka na voľnej nohe. Mám na starosti tlačové konferencie a občas realizujem dokumentárne projekty. Zatiaľ som nenašla správne miesto pre svoje osobné témy. Samozrejme, mala som nejaké návrhy. Ale vzhľadom na obmedzenia, ktoré tu sú, nechcem riskovať a v súčasnej dobe pracujem pre seba.

Si zameraná na zachytenie vojny, nie konfliktu samotného, skôr na jeho dôsledky, napr. séria Matky trpezlivosti. Prečo si si vybrala tému matiek a martýrov? Je to osobné?

Mám pocit, že na svete existuje veľa „povojnových“ tém, ale nepracuje na nich veľa fotografov. Tak to funguje všade na svete, nielen v Iráne. Výberom týchto sérií som sa snažila zobraziť humanitárny príbeh, ktorého súčasťou sú všetky národy. Vojny sa dejú celé stáročia a mnoho rodín padlo za obeť vojnovým štváčom. Počas vojen nie sú dôležité náboženstvo, rod ani rasa. Dôležité je, že všetci sú zabití v mene vojny a víťaz neexistuje.

Séria Matky trpezlivosti je jedným z týchto príbehov. Svoj prvý spravodajský projekt som začala na smútočnom obrade nezvestných iránskych mučeníkov v roku 2007. Postupne som si kládla otázky o ľuďoch a ich úlohe v spoločnosti. V roku 2013 som sa zúčastnila špeciálneho workshopu World Press a to ma motivovalo k začatiu tohto projektu.

Počas fotografovania som veľakrát navštívila hroby mučeníkov v Teheráne a pochopila som rozdiel medzi životom matiek mučeníkov, ktorých telá neboli doteraz nájdené a rodinami, ktoré mali možnosť svojich blízkych pochovať na cintoríne. Bolo pre mňa zaujímavé ukázať rozdiel medzi životmi týchto dvoch skupín vojnových obetí.

Tvoje práce boli ocenené aj v globálnom merítku. Získala si čestné uznanie na prestížnej súťaži World Press Photo v kategórii Problémy dnešnej doby. Ako si sa cítila? Zmenilo to istým spôsobom tvoj život?

Môžem povedať, že to dokonca zanechalo hlboký dopad na celú iránsku fotografickú obec a tomu som rada. Ale na môj život to nemalo pozitívny vplyv a úprimne poviem, že mi to prinieslo ťažké dni. Niekedy som dokonca ľutovala, že som toto ocenenie získala. Táto cena mi umožnila spoznať spoločnosť, v akej som ju vyhrala. V dominantnej mužskej spoločnosti Iránu to nebol pre mojich kolegov príjemný fakt a kvôli tomu som stratila mnoho dobrých pracovných príležitostí.

V Iráne je stále aktuálny trest smrti. Ty si dokonca jednu popravu fotografovala. Aký si z toho mala dojem?

Fotografovala som päť popráv v štyroch mestách v Iráne. Trpká skúsenosť, ktorá ma posunula bližšie k realite mojej spoločnosti. Bolo pre mňa prekvapením, akí boli všetci na poprave ľudskej bytosti nadšení, že sú toho súčasťou. Dokonca aj deti môžu popravu bez problému sledovať a nikoho nezaujíma ako negatívne môže táto udalosť ovplyvniť ich život. Bol to trpký, odporný pocit a zobrazením tohto projektu som sa snažila túto trpkosť pripomenúť iránskej spoločnosti. Našťastie verejné popravy sa v Iráne vyskytujú už len zriedka a dlhšiu dobu som o žiadnej nepočula.

Ako vnímaš európskych či amerických fotografov, ktorí sa snažia dostať v teréne čo najbližšie? Pomáhaš im alebo radíš, ak to potrebujú?

Americký a európski fotografi sú veľmi skúsení a myslím, že by som sa mala učiť viac ja od nich. Ale ak moje fotografovanie a vnímanie môže pomôcť, určite im rada pomôžem.

Zachytávanie smútku, bolesti a ľudskej straty je psychicky náročné. Ako sa s tým vyrovnávaš?

Fotografia je pre mňa tá najdôležitejšia vec. Naučila ma zaznamenávať rôzne udalosti a trénovať, aby som sa stala dobrou fotografkou. Zažila som rôzne incidenty, povodeň, zemetrasenie, popravy. Tieto zážitky ma naučili kontrolovať a ovládať svoje pocity, čo môžem využiť v budúcnosti pri fotografovaní vplyvných udalosti a väčších projektoch.

Priamo počas práce na projekte Matky trpezlivosti som svoje pocity nezapájala, ale dovolila som si s publikom o nich komunikovať prostredníctvom fotografií. Po práci som si prezerala zábery z daného dňa a premýšľala o ľuďoch, ktorí ma zasiahli. Dlho som plakala.

Život v Iráne je silne prepojený s tradíciami, vierou a náboženstvom. Sú ľudia v tvoje krajine prístupní k fotografovaniu? Ako si získavaš ich dôveru?

Myslím, že všetko závisí na type môjho príbehu. O tom, čo môj príbeh hovorí a na koľko sa môžem priblížiť k osobnej atmosfére ľudí. Náboženstvo a tradície sú dva mocné nástroje, ktoré dnes ovplyvňujú život iránskeho ľudu. Priblíženie sa k človeku môže byť ľahké, ale niekedy aj veľmi ťažké. Našťastie, Iránčania sú vždy pohostinní a srdečne vítajú fotografov a dokumentárnych tvorcov. Ale nikto nemôže pristúpiť k inému človeku bez toho, aby o ňom vedel. Ja som k ľuďom vždy úprimná. Hovorím s nimi o fotografiách, ich vplyve na spoločnosť a to mi veľakrát pomohlo.

Aký je súčasný stav dokumentárnej fotografie v Iráne? Je všeobecne akceptovaná?

Myslím, že dokumentárna fotografia v Iráne je ešte mladá a zatiaľ nebola schopná nájsť si svoje správne miesto. Vzhľadom na nedostatok spoločenskej podpory sa vyvíja pomaly.

Dôvodom je skutočnosť, že iránsky ľud ešte nepochopil silu tohto média. Ale existuje mnoho mladých fotografov, ktorí s dokumentárnou fotografiou začali a určite v najbližších rokoch budeme svedkami jej veľkého vzostupu.

Téma migrácie. Bolo by pre teba zaujímavé navštíviť komunity utečencov v Európe a fotografovať ich?

Áno. Stopercentne. Páči sa mi žiť s utečencami a zoznamovať sa s drsnou tvárou vojny z druhej strany. Je pre mňa dôležité byť súčasťou udalosti a cítiť ju zblízka, aby som mohla efektívne pracovať. Dúfam, že jedného dňa takúto príležitosť dostanem.

Ktorá fotografia alebo séria, ktorú si zachytila, je tá najemotívnejšia a aký je jej príbeh?

Jedná sa o fotografiu z projektu Matky trpezlivosti. Je na nej matka mučeníka spiaca pod stromom, ktorý zasadil jej syn v čase vojny. Pre ňu je to jej jediná spomienka. Matka žije pod stromom a posledných tridsať rokov čaká na návrat synovho tela. Tento obraz je pre mňa ten najpôsobivejší.

Na akej sérii momentálne pracuješ?

Ešte som sa nerozhodla. Mám dva projekty, na ktorých by som chcela začať pracovať v blízkej budúcnosti. Jedná sa o tému mladých iránskych imigrantov a tému účinkov chemických bômb.

Aké máš plány do budúcna? Máš svoj vysnívaný fotografický projekt?

Momentálne neviem v akej krajine sa usadím v budúcnosti alebo sa rozhodnem zostať v Iráne. No mám záujem o dosiahnutie novej skúsenosti vo fotografii. Dúfam, že jedného dňa budem môcť pracovať na zaujímavom projekte v Afrike.

Fatemeh Behboudi (*1985) sa narodila v Teheráne. Vyštudovala fotografiu na Art Center of Jihad na Teheránskej univerzite. Od roku 2007 pracovala ako fotožurnalistka vrátane agentúry IQNA či MNA. Okrem iných ocenení získala na World Press Photo v roku 2015 v kategórii Problémy dnešnej doby čestné uznanie za sériu fotografií „Matky trpezlivosti“. Ukazuje v nej následky iránsko-irackého konfliktu. Momentálne žije v Teheráne a pracuje v Iránskej tlačovej agentúre IRNA.

© Autorské práva vyhradené. Všetky fotografie © Fatemeh Behboudi.