„Verím v inštinkt a intuíciu“ – rozhovor Juraja Mareca s Miguelom Oriolom

Miguel Oriola je známy španielsky fotograf žijúci a pracujúci v Madride. Jeho umelecká fotografická tvorba sa vyznačuje silným expresívnym podaním a je oceňovaná viacerými galériami a inštitúciami nielen v Španielsku, ale i v zahraničí. S Miguelom sme hovorili o práci, prístupe k fotografii a jeho zodpovednosti, ktorú má ako pedagóg.

Prečo ste si vybrali fotografiu?

Myslím si, že fotografia si vybrala mňa. Už v pätnástich som vedel, že chcem maľovať, písať alebo byť hercom. Jednoducho robiť niečo na poli umenia. Raz som sa uvidel na sérii fotografií a to ma dostalo. Ten priestor, svetlo a kúzlo, ktoré som tam objavil. Ale v tom momente som ešte nevedel, že sa stanem fotografom, bol som príliš mladý. Tým som sa stal, až keď som sa presťahoval z môjho malého mestečka Alcoi do Madridu. S fotografiou som sa dokázal uživiť a mal som viac možností. Odvtedy som fotograf, hoci, vždy som mal pocit, žeby som chcel byť niekým iným, spisovateľom alebo hercom. Jedného dňa som sa dokonca spýtal sám seba, prečo chcem robiť niečo iné, keď už som fotograf. Dnes, ak mám čas, rád píšem.

Vidíte sa ako dokumentárneho fotografa?

V každom prípade, ktokoľvek urobí fotografiu, stáva sa dokumentaristom. Nie som reportér, ale tvorím dokument o svojom prostredí subjektívnym, experimentálnym spôsobom a odhaľujem tak moje osobné videnie sveta. Myslím, že v mojej práci je veľká dávka irónie, sarkazmu a temnoty, som tým charakteristický. Vo fotografii sa snažím byť sám k sebe čestný a snažím sa nemať žiadne filtre. Pre mňa je najdôležitejšia skúsenosť, ten úkon, ktorý vytvára obrazy.

Aká je dnes úloha dokumentárneho fotografa?

Najdôležitejšou úlohou je čestnosť a nepochybne aj veľká znalosť toho, čo robíte. Absolútne verím vo vlastný inštinkt a intuíciu. Keď ste dostatočne pripravení, veci idú ľahšie. Oči nie sú to najpodstatnejšie, dôležité je aj poznanie sveta a seba samého.

Je vôbec potrebné triediť a škatuľkovať fotografov?

Ako vieme, každým dňom stúpa počet fotografov. Každodenná fotografia je vo svojom prejave rozsiahlejšia. Existuje prakticky toľko spôsobov fotografovania ako fotografov. Je to v poriadku, ale každý deň je ťažšie klasifikovať fotografov. Osobne sa toho neobávam, pretože si myslím, že žijeme v krásnom období. Mladí či starí fotografi prispievajú novými formami a novými spôsobmi bez obmedzení a prinášajú absolútnu slobodou a rozmanitosť. Nemyslím si, že by sme mali niečo obmedzovať.

Váš fotografický jazyk prekypuje expresivitou a na vašich fotografiách sú vidieť obe polohy tejto interpretácie – obrazová i obsahová, napr. vo vašej sérii Non insane automatismo. O čom je? Ide o boj s vnútornými démonmi?

Parasomnia je choroba ktorou trpia námesační ľudia. Ak námesačný človek v tomto stave spácha zločin, existuje zákon, ktorý ho zbavuje viny. Nazýva sa Non Insane Automatism. Toto je realita. Takže som urobil túto sériu s obrazmi, ktoré by mohli pacienti trpiaci parasomniou (ja ňou netrpím, spím veľmi dobre) vidieť a zažiť. Hlboko vo vnútri myslím, že máte pravdu, keď spájate tieto fotky s bojom s vnútornými démonmi. Ale je to len moja sarkastická poloha, pretože neverím v démonov. Môžem dodať, že nefungujem na zavedených nápadoch, ale robím fotky inšpirované mojou intuíciou. Ale táto práca môže mať jednoducho aj iné významy. To je to, čo ma na fotografii priťahuje najviac.

Na mnohých vašich fotografiách sú nahé telá. Je to spôsob, ako vidieť skutočných ľudí, skutočné pocity a emócie v ich prirodzenej forme?

Pre mňa je najdôležitejším objektom človek, niekedy je v šatách a niekedy je bez oblečenia. Nevidím v tom veľký rozdiel. Nahotu vnímam veľmi prirodzene. Týmto spôsobom sa približujem k podstate. Nie je to otázka erotiky. Ide o dôvernosť, blízkosť, súkromie. Fotografujem vo všetkých situáciách.

Vaša kniha Alphaville. Je tam spojitosť s francúzskym filmom noir z roku 1965?

Meno je rovnaké, ale obsah nie. Knihu som tak zámerne nazval, ako keby som fotografoval v tomto neexistujúcom meste. Ten film si dobre pamätám.

Myslíte si, že vydanie knihy je pre fotografa, ktorý chce za sebou zanechať určitú stopu vo fotografickej histórii, ten najlepší spôsob?

Áno, kniha zostane v povedomí oveľa dlhšie ako výstava. Výstava visí na stene iba určitý čas a potom zmizne. Knihu máte navždy. Môžete si ju kedykoľvek vlastným tempom prezerať a vrátiť sa k nej. Je takisto lacnejšia. Knihy sú pre mňa veľmi vzácne. Po vydaní Alphaville robím fotografickú knihu najmenej raz za rok. Takže keď fotografujem, premýšľam už viac v intenciách knihy ako výstavy. Zostavovanie knihy je veľmi intímna a súkromná záležitosť a tým pádom je taký aj výsledok.

Ktorá z vašich kníh bola pre vás tou najťažšou?

Pre mňa je najväčšou prácou urobiť fotografie, všetko ostatné je už potom ľahké. Ale asi najviac som spokojný s poslednou vydanou knihou ACTUS, pretože fotografie som prísne selektoval, jednu po druhej. Momentálne mám dostatok materiálu na dve až tri nové knihy, tým sa budem zaoberať v nasledujúcich mesiacoch.

Ste učiteľ, profesor. Cítite istú zodpovednosť v odovzdávaní vedomostí vašim študentom?

Áno, cítim veľkú zodpovednosť. Často sa stáva, že bývalý študent mi povie, že sa stal fotografom kvôli niečomu, čo som mu pred rokmi povedal. A vtedy sa cítim zodpovedný ale aj šťastný, aj keď si už nepamätám, čo som mu vtedy povedal. Myslím, že nielen vedomosti ale aj príbehy, ktoré sa zdajú byť bezvýznamné, dávajú ľuďom cennú skúsenosť. Nie je nič krajšie, ako vidieť tváre študentov, ktorí na vás pozerajú, keď sa im prihovárate. Musím povedať, že sa každý deň veľa naučím.

Zažili ste už moment, kedy ste si povedali, že učiť už nebudete?

Vravím si to každý deň, ale každý deň je to aj úžasná práca. A nemusím sa obávať, čo budem jesť. Je to moje zamestnanie.

Líšia sa dnešní študenti od tých napr. pred desiatimi rokmi? Zmenili digitálne technológie ich vnímanie umenia a fotografie?

Samozrejme, digitálne technológie zmenila veľa vecí, ale podstata fotografie zostáva rovnaká. Aspoň v oblastiach, ktorá ma najviac zaujímajú, ako sú motivácia, výraz, inštinkt a impulzy, ktoré nás nútia žiť. Pre študentov je napríklad ťažké pochopiť, že technika nevyrieši všetko. Technika je koniec koncov len technika a nie je to zázračné riešenie. Ale oni sa to skôr či neskôr naučia. Ďalším problémom sú kultúra a vedomosti, a tie nie sú vždy prítomné. Môžem však povedať, že tento problém bol vždy. Myslím, že rýchlosť získania obrazu (ktorý, môže byť veľmi dobrý) je často problémom.

Čo vy a digitálna doba? Ako bojovať a nestratiť sa v záplave fotografií na sociálnych sieťach?

Tak to môže byť problém. Niekedy to mám v hlave pomiešané, ale mám prirodzenú schopnosť rozoznať to, čo ma zaujíma a čo nie, a potom to už problém nie je. Naše mozgy majú veľkú kapacitu to zvládnuť.

Na svojom Facebook profile ste vytvorili veľmi obsiahly album expresívnych fotografov. Sledujete tvorbu ostatných?

Samozrejme, sledujem fotografov, ktorí ma zaujímajú a mám na nich odkazy. Pokiaľ ide o albumy, ktoré som nahral na Facebook, títo fotografi ma zaujímajú, nie vždy priamo, ale majú blízko k môjmu svetu a hlavne študenti a mladí fotografi by ich mali poznať. Robím to preto, lebo je to pre mňa ľahké a mnoho ľudí sa o nich takto môže dozvedieť.

Existuje fotograf, ktorý je svojim podaním blízky vám a vášmu vnímaniu sveta?

Áno, zaujímam sa o tvorbu Moriyamu, Petersena a im podobným. Je ich veľa. Špeciálne sledujem tých, ktorí nie sú racionalisti alebo pseudointelektuáli. Mám rád tvorbu skúsených, intuitívnych fotografov a tých, ktorí majú pochybnosti.

Fotografia vpravo – autoportrét © Miguel Oriola.

Miguel Oriola (*1943) sa narodil v španielskom meste Alcoi. Študoval umenie a hudbu. V šesťdesiatych rokoch sa presťahoval do Madridu, kde študoval drámu a fotografoval na voľnej nohe. Od roku 1977 aj vyučuje. Od svojej prvej výstavy v roku 1971 vystavoval v mnohých národných a medzinárodných galériách. Jeho fotografie sa nachádzajú vo verejných aj súkromných zbierkach. V roku 1980 založil a riadil časopis POPtografia. Vo svojich začiatkov pracoval s módnymi domami a venoval sa ilustráciám a reklamným kampaniam. Spolupracoval napríklad s Vogue, Elle, Cosmopolólitan, Trends, El Pais, Vanidad atď. Je tiež autorom špecializovaných kurzov a seminárov a vedúcim magisterského študijného odboru v móde EFTI (Škola fotografie a techniky obrazu). V roku 1997 žil niekoľko mesiacov v New Yorku. Publikoval niekoľko fotografických kníh napr. Alphaville alebo Actus. V súčasnosti žije a pracuje v Madride a venuje sa výlučne rozvoju svojej tvorby, vrátane videa, literatúry a výučby.