Nasledujúci text uverejňujeme k príležitosti realizácie jedinečnej výstavy portrétov v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave v rámci osláv 180. výročia vzniku fotografie, ktorú Matúš Zajac, odborný garant dofoto, pre Vás ako kurátor pripravil.
Portrétna fotografia je v rámci slovenskej fotografie najintenzívnejším vhľadom do individuálnej ľudskej identity a súčasťou hľadania rôznorodých vizuálnych postupov vychádzajúcich z výtvarného umenia. Vznik fotografie súvisí s technologickým rozmachom 19. storočia. Stala sa technicky reprodukovateľným výrazom ľudskej jedinečnosti a v druhej polovici 19. storočia aj ateliérovou sebaprezentáciou meštianstva. Zároveň pomohla výtvarníkom oslobodiť sa od popisnej ilustratívnosti. Reprezentantkou avantgardnej fotografie je Irena Blühová. Experimentovaním v portréte sa začala zaoberať v rámci štúdia na Bauhause začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia. Po násilnom zrušení školy sa vrátila na Slovensko a od experimentu prešla k sociálnej fotografii. Klasická portrétna fotografia sa rozvinula v čase kolektivizmu v druhej polovici minulého storočia a bola ako jeho náprotivok výrazom ľudskej individuálnosti.
Karol Kállay sa pohyboval po druhej svetovej vojne v prostredí moderného výtvarného umenia, o čom svedčia jeho vystavené portréty Jána Mudrocha a Bedricha Hoffstädtera. Dežo Hoffman reprezentuje pre fotografiu príznačný prechod od vysokej kultúry reprezentácie ku kultúre prezencie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Hoffman prenikol medzi najvýznamnejšie postavy svetového kultúrneho života a pracoval s takými osobnosťami ako The Beatles a Jimi Hendrix. Bohumil Puskailer zaznamenával portréty ako momentky, čo využil pri ikonickom portréte Jozefa Golonku zo šesťdesiatych rokov aj pri skupinovom portréte The Beatmen s Dežom Ursinym, jednou z najdôležitejších osobností slovenskej hudobnej scény posledného polstoročia. Osobitné miesto má vo fotografii na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov Tibor Borský. Dostával sa často do konfliktu s vtedajšou byrokratickou mocou, jeho pôvodné návrhy obalov platní boli zakazované, lebo prekračovali úzke ideologické rámce kultúry. Sem patria aj fotografie Ľuby Lauffovej zo sedemdesiatych rokov. Zaznamenala krehkú podobu osobnosti Mariána Vargu, portrétovala však veľmi citlivým výtvarným spôsobom najmä Dominika Tatarku, vytesneného v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch za okraj spoločnosti.
Tibor Huszár priniesol do portrétnej fotografie dynamiku dokumentárneho fotografa a osobité svetlo prostredia. Jeho portréty spisovateľov a výtvarníkov, medzi nimi predovšetkým Kolomana Sokola, patria k najvýznamnejším slovenským fotografickým portrétom.
Milota Havránková naopak realizovala svoje autoportréty koncom sedemdesiatych rokov surrealistickým videním. Jej meditatívne fotografie premosťujú fotografiu do výtvarnej obrazovej symboliky s dôrazom na ženský osud. Plátna spomienok a zabudnutia Ľuba Stacha z roku 1997 tvoria originálnu fotografickú pamäť holokaustu. Portrétna fotografia v dvadsiatom prvom storočí osciluje medzi mediálnym biznisom a vizuálnym umením. Lucia Gardin vyhľadáva za svetom festivalových celebrít obraz vnútra svetových osobností filmu. Dušan Kochol vytvára zase rôznymi technikami tlače s použitím rôznorodého materiálu emocionálne inštalácie so silnou vizuálnou zložkou.
Portrétna fotografia má pevné ukotvenie v slovenskej fotografii a je jej plnohodnotnou súčasťou počas celých stoosemdesiat rokov od vzniku fotografie.
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015) a IN (2020). Bol niekoľkokrát ocenený doma ako aj v zahraničí, je odborným garantom portálu dofoto, zodpovedný za editovanie esejí, pracuje na rozhovoroch a píše svoj dennik v blogoch. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Pravidelne vystavuje a spolupracuje s rôznymi médiami a vydavateľstvami doma a v zahraničí.
