Ten čo fotí intimitu duše – Gudrun z Ľahkej Múzy o Matúšovi Zajacovi

Článok vznikol pri príležitosti vydania knihy Matúša Zajaca IN a zároveň umožňuje jedinečným spôsobom nahliadnuť za oponu jej vzniku, keďže je napísaný z pohľadu foteného objektu, čím sa stáva o to zaujímavejším. S takýmto pohľadom sa málokedy stretávame a aj preto sme ho pre Dofoto na blog priniesli. So svojím pohľadom sa podelila speváčka Gudrun z kapely Ľahká Múza.

Na stole pred sebou mám dve knihy. Jednu čierno/bielu a druhú bielo/čiernu. Že je to jedno? Veru nie je! A prečo? To Vám chcem postupne objasniť. Teda môj subjektívny pohľad na rozdiel, ale tiež súvislosti, ktoré nevyhnutne prepájajú knihy OUT (2014) a IN (2020) a zároveň píšu fotografiami sedemročný príbeh hudobnej skupiny Ľahká Múza, neogotickej/fetish/postapo subkultúr, ktoré sú súčasťou kníh a fotografa Matúša Zajaca. Ale začnem ešte „pred tým“ a to jeho prvou autorskou knihou z roku 2011 – Podoby viery. Pretože v detaile a v kontextoch sa skrýva podstata všetkého. Je výsledkom 20 ročného putovania fotografa po svete, hľadajúc odpoveď na otázku, prečo ľudia veria? Už tu bolo jasné, že to bude extrémne náročné na vyjadrenie v obraze, keďže ide o hlbokú intimitu, tajomstvá z útrob duchovna. Je to viac filozofická kniha, ako fotografická kniha. A možno preto, či práve preto, ma neprekvapilo, že v tých ďalších rokoch sa ako portrétista a dokumentarista v jednej osobe rozhodol v tejto metóde skúmania tajomstva duše pokračovať a hľadať odpovede na nepoložené otázky, na úplne iných miestach a to v „bežnom/nebežnom“ živote. Zo sveta sa sťahuje domov, na územie, kde existujú a súčasne neexistujú utajené svety, ktoré ste doteraz mohli vidieť len vo filmoch či v knihách zo zahraničia. Oko, ktoré sa vie pozerať, už dávno pochopilo, že všetko je všade, len treba nájsť kľúč na odomknutie zamknutých tém. Taktiež sa stal súčasťou príbehu muža, ktorý sa pozerá do studne, až sa jedného dňa začne studňa pozerať do neho a začnú si rozumieť na tej najvnútornejšej rovine, rovine podstaty duše.

Baletky, OUT

Kniha OUT vyšla v roku 2014 a len riadením osudu som sa aj ja stala jej súčasťou. Zoznámili sme sa až koncom roku 2013, keď prišla od Matúša Zajaca ponuka, fotiť našu kapelu ako na pódiu, tak aj mimo neho. K tej druhej časti som mala zo začiatku značné výhrady, lebo súkromie je niečo, čo si hlboko ceníme a na rozdiel od iných ľudí, si chceme v čo najväčšej miere uchovať len pre seba. Obavy z fotenia mimo pódia, vychádzali zo skúseností s rýchlokvasenými „dokumentaristami“, ktorí v podstate až bulvárnym spôsobom túžia zachytiť čo najextrémnejšie zábery, bez ohľadu na to, čo si o takomto niečom myslí fotografovaný objekt. Nikdy sme neboli kapela pre lacné senzácie, ale vždy sa okolo nás pochopiteľne točili aj bulvárne média, ktoré som sa snažila od nás smerovať preč. A takto uvažujú aj ľudia z našej umeleckej komunity. Preto nie je jednoduché sa k nám dostať, či dokonca dovoliť niekomu cudziemu zdieľať naše okamihy spoza prizmy objektívu. Ale po viacerých rozhovoroch a ukážkach prác som tomu dala šancu. Postupne sa začal Matúš pravidelne zúčastňovať na akciách, zoznamoval sa s ľuďmi a stal sa naším „neviditeľným“ očkom. Zoznámili sme sa v čase, keď už mal prakticky dokončený koncept knihy OUT, ktorý zasvätil sonde do rôznorodých komunít. Kniha, ktorá obsahuje 75 fotografií začína dokonalým záberom baletiek, aby ďalej naviazala na fantastickosť cirkusu Merdano, ťaživú sociálnu drámu z útulku sv. Luizy de Marillac, krehkosť z tanečného konzervatória Evy Jaczovej v kontrapunkte k hereckým či tanečným pokusom hendikepovaných ľudí z DSS Merema, zachytáva aj Antonia Srholca a dramatický svet jeho projektu Resoty, aby sme narazili na boxerov, tých čo vždy vstanú po každom poslaní na kolená. Pokračujeme do ženského sveta plného intimity, vstúpime do klietok zvierat v Zoo aj na ranč Lieskovec, aby sa celkom na záver pootvorili dvierka do sveta umeleckých subkultúr a to prostredníctvom záberov z rôznych bratislavských klubov. Celkom posledný portrét v knihe patrí mne a mojim dvom priateľom. Akoby niečo nad nami už vtedy vedelo, že práve tu sa zrodí ďalší paralelný vesmír v ktorom už budeme spoločne. Kniha OUT je čierno/biela a aj napriek silným výpovediam je to len príprava na niečo ďalšie. Akoby to viselo vo vzduchu. To očakávanie, kam z tohto ďalej vykročiť?! Všetky fotografie dokazujú Matúšove brilantné nachádzanie svetla, obzvlášť ma oslovila fotografia z cyklu Zoo. Cítim spätosť so zvieratami, ako našimi bratmi a tak úryvok z citátu ošetrovateľa, ktorý popisuje hodiny strávené ich opaterou „aspoň mám v tej samote čas rozprávať sa zvieratami“ akoby prehovoril aj z mojej duše. Celá táto séria získala na Czech Press Photo 2013 víťazné ocenenie Zlaté oko. (Až neskôr som sa dozvedela od Matúša, že ošetrovateľ leva zomieral v nemocnici a vedľa seba mal rodinné fotografie. Jednou z nich bola práve táto fotografia.)

Biely lev, OUT

Knihy Matúša Zajaca svojsky rozprávajú aj o samote človeka, jeho údele znášať túto životnú nevyhnutnosť až do konca svojich dní. A práve tu začína možno niekým nepochopiteľná cesta ku knihe IN. Koncept samoty a prazvláštnych spoločenstiev ľudí, ako nás z umeleckých subkultúr často označujú. Stretávame sa dokonca s názormi, že sa skrývame, prípadne že by na nás pasovali aj nejaké psychiatrické diagnózy. Toto je pohľad „bežných“ ľudí na jednotlivcov, ktorí chcú svoje umenie a intimitu zdieľať s rovnako cítiacimi ľuďmi a práve naopak, nemajú záujem exhibovať pred ľuďmi, ktorí tento rozšírený a originálny svet nepotrebujú a nemajú rovnakú divokosť v srdci. Neskrývame sa, iba sme si stanovili hranice medzi svetmi IN a OUT a sami rozhodujeme o tom, koho do tohto sveta vpustíme. V poslednej dobe je veľmi módne prerážať tieto hranice a prinášať ukoristené snímky na prvé stránky bulváru, ako kus mäsa hodeného hladnému davu. Aj preto sa darí Matúšovi fotiť na neuveriteľných miestach, lebo jemu nejde o prvoplánovo exhibičnú fotku, aj keď jeho obrazy sú expresívne, často až na kosť ohlodané existenčné témy. Aj napriek tomu, ale vždy zachovávajú ľudskú dôstojnosť. To je základný rozdiel medzi tým, čo môžete vidieť v jeho knihách a tým, čo sa ponúka ako rýchlokvasený pokus o šokujúci dokument.

Gudrun, OUT

A tak v marci 2020 vychádza jeho kniha IN. 85 fotografií na excelentnom papieri Pergraphica, čierno biela fotografia vo vysoko kvalitnom spracovaní. Kniha, ktorej vydanie finančne, (tak ako aj OUT) opäť podporili jej budúci majitelia prostredníctvom crowdfundingovej kampane. Neviem si predstaviť, ako by sa na túto knihu napríklad žiadal grant, či ktoré domáce vydavateľstvo by do takéhoto odvážneho projektu išlo, pri tej bezzubosti a kamaratšaftoch, čo tu v „umení“ vládnu tvrdou rukou. A tak ako vždy, aj táto cesta ukázala, že ešte začiatkom roka 2020 platilo, že keď máš čo naozaj ponúknuť, publikum to ocení.

Aj keď je Matúš fotograf jednej fotografie, ako rád hovorí, musel knihu koncepčne vystavať do niekoľkých celkov. A tak ponúka vedľa seba tri veľké témy. Všetky obnažené až na dreň, bez ďalších popisov, chrániac tak intimitu a identitu objektov (len vďaka tomu mohli vzniknúť a taktiež všade striehnu vykrádači tém). Žiadne veľké vysvetľujúce sprievodné texty. Len oceán do seba narážajúcich vĺn. Nie, nie je to kniha na jedno pozretie. Práve naopak. Každá jedna zo 85-tich fotografií je samotným príbehom. Málokto pozná toľko detailov z knihy (o koho ide, kde to bolo fotené, ako vznikali jednotlivé fotky) ako ja a ešte aj ja vidím za každou fotkou ďalšie a ďalšie pokračovanie, tak čo potom ty, „cudzí“ voayer? Kniha IN je bielo/čierna. Akoby z nej stále vyžarovalo zvláštne svetlo, ktoré práve prerazilo fyzikálne zákony čiernej diery. Hneď prvá fotka možno niekoho zaujme alebo zastaví. Je zo série fotografii, z ktorej bola jedna z nich impozantnou súčasťou výstavy v Nitrianskej galérii „Fetiše súčasnosti“ 2019 a je na nej moja priateľka Dark Ophelia, šokujúca kráska z niektorých možných verzií našej budúcnosti. V porovnaní s krehkosťou úvodných baletiek z knihy OUT je to fatálny rozdiel. Sledujúceho to necháva v očakávaní, čo teda bude nasledovať, keď už úvod stojí za to!

A ako naznačuje posledná séria fotografií z knihy OUT, jednotlivci zo subkultúr v IN dostanú výrazný priestor. Až 56 fotografií bude patriť im a dostala názov Black and White. Po úvodnej fotografii teda vnikneme do tajomného sveta a ku vesmírnej kráske patrí jej princ! Je to „Kôň s dáždnikom“ ktorý ma neprestáva fascinovať. Evokuje surreálne stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole. Zablúdime do Viedne na spoločný koncert, ktorý sme odohrali s nemeckou kapelou Grausame Tochter a kde Matúš nafotil dve výrazné fotografie knihy. Na jednej je v dvojstrane speváčka Aranea a na druhej v závere knihy – zachytáva obe jej performerky. V tejto časti knihy strieda Matúš rôznorodé prostredia. (Klub Replugged Viedeň, Metropol Bratislava, British Rock Star Bratislava, areál bývalej základne jadrových zbraní Bratronice pri Prahe – počas postapokalyptického festivalu Junktown) Tu vznikol zároveň aj môj portrét, podobizeň „šamanky“, ktorá spojila budúcnosť s minulosťou do jediného okamihu. (Matúš vníma na každom to, čím ho možno vyjadriť. Mojich fotografií za 7 rokov, čo nás fotí, má neúrekom a preto som bola zvedavá, ktorá to bude pre IN.) Obzvlášť dráždivé sú štylizované sólo portréty. A nečakane kontinuálne prechádzame do desivého sveta skutočnej psychickej aj fyzickej bolesti. Je to príbeh Petry a jej canisterapie v ústavoch. Sama v tom čase na pokraji smrti, sociálnej núdze a zdravého rozumu, pomáha so svojimimi psami ešte biednejším, ako je ona. Matúš nič nezakrýva, servíruje desivú skutočnosť, na ktorú sa nechceme pozerať a ak ste mali dojem, že umelecké subkultúry sú niečo, čo by v tomto svete nemalo existovať, tak potom ani bolesť, strádanie, samota a smrť. Expresívne fotografie obnažené až na dreň vyvolávajú silné emócie. A o emócie by malo v art fotografii ísť. Nosnou fotografiou tejto časti knihy je portrét Petry a jej fenky. V roku 2019 prebehla samostatná výstava Paradoxy života, ktorá bola venovaná práve jej a tejto sociálne silnej téme. Zúčastnila som sa nej a mala možnosť zoznámiť sa s Petrou a jej psom Gaspom.

Petra, IN

Z Petrinho príbehu prechádzame do témy „Život bez svetla“. Je o dvoch slepých súrodencoch, ktorí sú neuveriteľne muzikálni a ľudia okolo nich im pomáhajú zvládať ťaživý osud, ktorý im život nadelil. Ako hudobníčky sa ma táto téma obzvlášť hlboko dotkla už dávnejšie. O to vďačnejšie som prijala fotografie aj to, že Matúš si vybral túto tému a prehovoril o nej prostredníctvom knihy. Téma dvoch slepých liliputánov, ktorí z večnej tmy spievajú o svetle sveta je mi bytostne blízka a chápem, že hudba je to, čo im v ich živote prináša radosť a slobodu, ktorá je v kontraste s ich fyzickými obmedzeniami.

Život bez svetla, IN

Z ich posledného portrétu, premosťuje Matúš do klubu, aby svojím rozprávaním opäť pokračoval v Black and White. Vidím tu naše dve tanečníčky a ďalších ľudí, ktorých poznám. Moja citová pamäť si presne vykresľuje detaily v ktorých tieto fotografie vznikli. Celá tá časť o subkultúrach je svet, kde nie je nič sterilne praktické. Naopak, nepraktičnosť a zdanlivá samoúčelnosť je tu vygradovaná až do maxima. Napriek tomu, práve toto prináša špecifický pocit radosti a bytia prítomného okamihu, svojim realizátorom. Z knihy na nás dýcha intenzita prítomnosti. Nič pred tým a ani potom, všetko prebíja okamih, keď vnímame len jednotlivé fotografie.

Matúš, ako každý dobrý umelec, je vizionár a tak jeho kniha končí portrétom z post apokalyptickej subkultúry. Záberom zo života „po tom“. Nemohol tušiť, že kniha vyjde v marci 2020, keď svet začne demolovať pandémia a že aj my sa staneme nedobrovoľnými rukojemníkmi takejto celosvetovej postapo atmosféry. Že to, čo bolo len okrajové sa zrazu stane väčšinovým pocitom. Osobne sa domnievam, že kniha IN sa nemohla zrodiť do lepšej doby. Doby, keď sme uväznení vo svojich mysliach a pocitoch. Keď som zhliadla knihu prvý krát, okamžite sa mi podsunul pocit, že pozerám film Obrazy starého sveta a zároveň je to listovanie skoro až v rodinnom albume.

Takáto kniha už tak ľahko nevznikne. Nafotia sa šokujúcejšie fotografie, to určite áno. Ale svet po pandémii už nikdy nebude ako pred tým. Ľudská blízkosť a túžba po nej bude bojovať s matrixovsky podsúvaným strachom zo vzájomnosti a kontaktu. Netuším, o čom by mohla byť ďalšia Matúšova kniha, ale je možné, že bude o istej forme schizofrénie sveta, do ktorého sme vpadli rovnými nohami. O svete, kde si budeme stále musieť vyberať medzi modrou a červenou pilulkou, medzi odvahou skutočne žiť a istotou živorenia. A o Matúšovi si budeme hovoriť, vieš to bol ten fotograf, čo ešte mohol a vedel nafotiť skutočnú intimitu duše.

Gudrun, IN

Click to rate this post!
[Total: 2 Average: 5]
Publikované v blog, názor, udalosť a označené ako , , , , , , .