Ako pomenovať slovíčko múza? V starogréckej mytológii to bola každá z deviatich bohýň, ochrankýň umení a vied, tanca a divadla. V laickom ponímaní ide o lásku k niekomu, alebo k niečomu. Múza fotografie je pre mňa už dlhotrvajúcou vášňou. Cez rôzne obdobia v rôznorodých inšpiráciách som si obľúbil troch fotografov, ktorí si popri svojich dokumentoch vybrali aj svoju múzu vo fotografovaní kapely, s ktorou si vybudovali osobitý vzájomný vzťah.
Prvou dámou v tomto žánri je Annie Leibovitz. Mal som možnosť osobne sa s ňou porozprávať o jej ceste za fotografiou. Vo Viedni som spoznal jej projekt z Bosny, veľmi silný príbeh o ľuďoch poznačených vojnou. Fotografie ma viac ako utvrdili v tom, že obľúbeného autora treba spoznať naozaj do hĺbky a pochopiť jeho dielo od základu. Táto skvelá fotografka si vybrala skupinu Rolling Stones a naozaj s nimi prežila jedno životné obdobie, plné vzťahov, drog a vášní. Tu nejde „len“ o koncertnú fotografiu spod pódia, v tomto krásnom príbehu naopak nachádzame intímne posolstvá a názor fotografky na daných muzikantov. Mick Jagger dal Leibovitz slobodu a mal k nej absolútnu dôveru. Áno, šlo o veľkú až ikonickú kapelu stvárnenú neskôr ikonou portrétnej fotografie, ale fotografie nepôsobia monumentálne, naopak veľmi emocionálne, jednoducho až živelne.
Druhým autorom, ktorý ma zaujal svojím vizuálnym prístupom k fotografovaniu hudobných kapiel, je Anton Corbijn. Vytvoril dva zapamätateľné príbehy o dvoch významných kapelách U2 a Depeche Mode. Obe skupiny sú od seba celkom odlišné, ale Corbijnov rukopis a tvorivá myšlienka v konečnom odkaze obe kapely krásne spája. Autor si vybudoval svoj vlastný vizuálny jazyk, a to nielen formou, ale najmä obsahom. Ide o nápaditosť zväčša štvorcových fotografií stredného formátu s neskutočnou hrou s malými detailami a nádherným vnímaním svetla a tmavých plôch. Myslím, že tieto fotografie rozpozná na prvý pohľad nielen každý fotograf či fanúšik, ale aj nezainteresovaný návštevník barov, v ktorých tieto fotografie visia na stenách. Musím opäť pripomenúť, že ide o rešpekt, osobný až priateľský prístup oboch strán prepojený úctou. Fotograf sa stal v tomto prípade v podstate členom tejto hudobnej komunity s vlastným vizuálnym rukopisom. Autor je ten, ktorý v tomto prípade vytvára kapelu a nie opačne.
Tretím, pre mňa dôležitým fotografom, je Pep Bonet, autor s osobitým prístupom, s presahom do expresívneho dokumentu, vymykajúceho sa bežnej reportáži fotografov agentúry NOOR. Cyklus o transvestitoch žijúcich v Brazílii je jedným z najvýznamnejších v téme subkultúr. Jeho fotografie sú drsné, priame a lezú neskutočným spôsobom pod kožu pozorovateľa. Bonet sa neustále vracia k svojim témam a hľadá psychologické východiská pre svoju vizuálnu realizáciu. Röadkill je knižný projekt o kultovej kapele Motörhead s charizmatickým a svojským spevákom a basgitaristom Lemmym Kilmistrom. V projekte je zaznamenané otvorené svedectvo zo života tejto najdôležitejšej metalovej kapely. Lemmy mu otvoril srdce a vznikol podnes najintímnejší dokument z hudobného prostredia. Pre takéto projekty sa oplatí študovať fotografiu a nachádzať v nej to najkvalitnejšie v dobe povrchnej hodinovej reportáže z rôznych „bekstejdžov“ na ktoré si najímajú rôzne komerčné kapely niekedy až amatérskych fotografov bez názoru a rukopisu.
© Pep Bonet – Motörhead
Ako som sa vôbec dostal ku skupine Ľahká Múza? Niekedy v roku 2013 som si ich všimol ako možnú súčasť komunity pre moju knižku OUT. Zaujal ma ich dlhotrvajúci postoj ku kultúre. S Gudrun Snake sme si hľadali cestu trošku dlhšie. Opísala to takto: „V lete roku 2013 som dostala správu od Matúša, že by mal záujem o dlhodobejší projekt spolupráce s mojou kapelou a to hlavne o dokumenty z backstagu. Žiadnu horšiu kapelu s väčším strážením súkromia aj v zákulisí si vybrať ani nemohol“.
Pri mojich dlhotrvajúcich sociálnych projektoch je fotografovanie tejto kapely vlastne odskok, ale svoju vizuálnu a najmä mentálnu podobu fotografie zanechávam samozrejme aj v tomto jedinečnom projekte. Gudrun Snake o tom hovorí: „Zachytil nás v pozíciách, aké sme doteraz nemali zdokumentované. Stal sa naším priateľom a vďaka jeho vnímaniu zrazu nie je zákulisie, ani pódium, iba my v jeho hľadáčiku. Nikdy by som neverila, že sa po toľkých rokoch na scéne zoznámime s takým dokumentárnym fotografom“.
V Ľahkej Múze som našiel oboje, čo mám v umení rád, hapening a performance. Nakoniec vzniká už piaty rok cyklus o ojedinelom zjave alternatívneho sveta hudby. Spočiatku som mu dával rok, ale trpezlivým prístupom som si prehlboval vzťahy v danej komunite a vzniká projekt, na ktorý som čakal niekoľko rokov po stretnutí s Annie Leibovitz.
Fotografie v perexe a v článku sú použité z kníh: Annie Leibovitz: The Rolling Stones on Tour / Dragons dream 1978; Anton Corbijn: Everybody hurts 2003; Pep Bonet: Röadkill 2012.
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015) a IN (2020). Bol niekoľkokrát ocenený doma ako aj v zahraničí, je odborným garantom portálu dofoto, zodpovedný za editovanie esejí, pracuje na rozhovoroch a píše svoj dennik v blogoch. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Pravidelne vystavuje a spolupracuje s rôznymi médiami a vydavateľstvami doma a v zahraničí.
