„Domenica bola proste star.“ – rozhovor Matúša Zajaca s Andrejom Reiserom

Andrej Reiser (* 1949) je slovenský fotograf, ktorý je bohužiaľ viac známy v zahraničí ako na Slovensku. Jeho tvorba je spätá najmä s Nemeckom, kam v roku 1968 emigroval a vyštudoval fotografiu na prestížnej škole. Vo svojej záverečnej práci sa rozhodol spracovať reportáž z hamburskej štvrte Sankt Pauli a zobraziť skrytý svet komunity, ktorá je pre väčšinu ľudí neznáma. Vniesť svetlo a osobný postoj do sveta transvestitov, lesbičiek a prostitútok môže iba fotograf, ktorý si vie získať dôveru. Andrejovi sa to podarilo a jeho esej nám predostiera rozmanitosť ľudskej existencie na periférii spoločnosti. Cítiť z nej človečinu, čiže to, čo je v dobrej dokumentárnej fotografii esenciálne a potrebné. Ako fotograf dokazuje, aký dôležitý je osobný prístup k téme a prienik do psychologickej podstaty.

Žijete v Prahe, značnú časť života ste prežili v Nemecku. Vráťme sa však na začiatok Vašej cesty, na Slovensko. Aké boli Vaše prvé kroky s fotografiou?

Chodil som na výtvarnú školu, veľmi ma napĺňala maľba a túžil som stať sa akademickým maliarom. Tak sa mi páčilo slovo akademický, a netušil som, čo vôbec znamená. Po otcovej smrti som zdedil jeho fotoaparát a začal som s ním fotografovať kvety, pretože som si robil herbár. Neskôr som si uvedomil, že na fotografiách tie kvety vyzerajú lepšie ako vysušené v mojej zbierke. Po krátkom čase ma prestalo fotografovanie kvetov baviť a začal som hľadať po meste motívy od zátišia po rôzne momentky. Neskôr som si kúpil monografiu od Karola Kállaya, ktorá mi učarovala a cez ňu som sa dostal k ranej street fotografii. Osobne som sa s ním stretol až v Nemecku, keď som pracoval pre magazín GEO a pán Kállay ma prišiel pozdraviť, pri našom stretnutí som mu rozprával príhodu s jeho monografiou a on mi na to povedal: Andrejko, ty si na to nemôžeš už pamätať, ale keď si bol kojenec,  držal som ťa v rukách, ja som bol priateľ s tvojimi rodičmi.

Kedy ste opustili Slovensko?

Keď som šiel v pätnástich rokoch do Prahy na strednú školu grafickú – odbor fotografia.

Vrátim sa ešte ku Slovensku. Tu nemáme súvislú tradíciu sociálnej fotografie. Pán Martinček nám ukázal cestu, ale týkala sa v podstate vidieckej krajiny. Ako ste túto situáciu vnímali v Prahe, kde mala dokumentárna fotografia v tých časoch silné postavenie?

Veľmi intenzívne som sa začal venovať fotografii asi od roku 1965. To už bol na scéne Josef Koudelka a generácia, ktorá robila na vysokej úrovni reportážnu fotografiu, nie umeleckú, o akú sa cez krajinu a strechy dreveníc usilovali slovenskí fotografi. Ale je to skôr otázka pojmov a škatuľkovania, pre mňa je dokumentárna fotografia veľmi silný cyklus témy, ktorej sa venujete dlhší čas, ako to robil pán Martinček u vrchárov na Liptove.

Onedlho ste sa ocitli v Nemecku, ako sa to celé udialo?

V roku 1967 ma vyhodili z Grafickej školy za nevhodné správanie a školu som dokončil v Bratislave na Strednej škole umeleckého priemyslu, známej šupke. To bolo na strednej škole moje najšťastnejšie obdobie, pretože v Prahe boli strašne zlomyseľní a zlí učitelia a tu zrazu boli k nám učitelia veľmi milí.  Po maturite som sa počas letných prázdnin ocitol v Mníchove a zrazu prišiel 21. august, okupácia a naša rodina sa rozhodla, že ostaneme v Nemecku.

Ako ste sa tam dostali k téme transvestitov, lesbičiek, prostitútok a k celej tejto exkomunikovanej komunite?

V Nemecku som študoval fotografiu a musel som si vybrať na záverečnú prácu nejakú tému. Rozhodol som sa pre reportáž z hamburskej štvrte Sankt Pauli pozdĺž presláveného Reeperbahnu, tam sa pohybovala táto komunita. No a tam boli prostitútky drahé na to, aby som ich mohol fotografovať. Bol som študent, tak som sa sústredil na bary, kde chodili do divadla Sex Theater rôzne zaujímavé postavy a postupne som si cez svoje fotografie získaval ich dôveru. Tam sú tiež rôzne stupne dôležitosti od drahých prostitútok po postavy na periférii.

Poďme k vizuálnej stránke. Boli ste niekým inšpirovaný?

Samozrejme som listoval rôzne knižky, to je proste základ fotografického vzdelania a veľmi ma zaujala kniha Andersa Petersena Café Lehmitz. Bola to piváreň na stojáka na Reeperbahne a Petersen v nej fotil koncom šesťdesiatych rokov. Začiatkom sedemdesatych rokov publikoval tie fotografie prvý raz knižne. Ja som vždy pristupoval ku svojej práci ako k reportáži a mrzí ma, že na Slovensku brali fotografickú reportáž ako niečo menejcenné. Pre mňa je a  vždy bude reportážna fotografia dobrá a silná, keď ide v danej téme do hĺbky. Fotograf sa usiluje problém vizualizovať a zasadiť do psychologického kontextu.

Potom ste začali spolupracovať s významným týždenníkom STERN. Reiser a STERN, priblížite nám to?

Po skončení štúdia na Folkwang Universität der Künste v Essene som sa vybral s fotografiami zo spomínaného prostredia do redakcie týždenníka STERN a ponúkol im svoju spoluprácu. Túžil som sa živiť fotografiou. To bol v tej dobe najlepší časopis pre fotografov. STERN dával fotografii ohromný priestor, niekedy vyšla reportáž aj  na šiestich až desiatich dvojstranách. Fotografie sa zapáčili art directorovi, ktorý formoval jeho vizuálnu stránku a dal mi prvú zákazku. Mal som nafotografovať uzavretú komunitu študentov žijúcich v domoch, v ktorých mali rôzne rituály. A to bola moja prvá reportáž, uverejnená v tomto magazíne. Stal som sa jeho pravidelným spolupracovníkom.

Domenica bola prostitútka. Ako vznikla knižka o jej živote?

Jedného dňa prišla ponuka spracovať reportáž o Domenice. Šlo o prostitútku, ktorá bola v tých časoch veľmi známa. Zanietene som fotil, redakcia poslala redaktora, aby napísal článok, ale ten sa im nezdal vhodný,  potom oslovili dvoch ďalších, ale ani tie texty im nevyhovovali, takže v STERNE príbeh o Domenice nikdy nevyšiel. Neskôr som sa spoznal s vydavateľom Eichborn Verlagu vo Frankfurte a dostal som ponuku na knižné vydanie príbehu. Zaujímavé je, že keď som bol pred pár rokmi v Berlíne, stretol som sa s jedným berlínskym vydavateľom a keď som mu zrazu povedal, že som Andrej Reiser, autor knižky o Domenice, s úsmevom mi porozprával, že keď začínal pracovať vo vydavateľstve Eichborn, moja knižka vydavateľstvo dva roky financovala, bola to ekonomicky najúspešnejšia knižka, akú kedy Eichborn Verlag vydal. Domenica bola známa, ale po vydaní knižky sa stala star! Riskovať sa proste oplatí. Domenica bojovala v osemdesiatych rokoch v televíznych talkshow za uznanie svojho povolania a neskôr sa starala ako streetworkerka o drogovo závislé dievčatá. Niečo som zrejme utrafil, lebo práve teraz po nej pomenovali v Hamburgu jednu z desiatich ulíc, venovaných významným hamburským ženám.

Spoločenstvo fotografov  Bilderberg bolo tiež z Vašej hlavy že?

Ako fotografi sme sa stretávali po chodbách redakcií a panovala medzi nami silná konkurencia. Vtedy som dostal nápad zjednotiť ich. Archív Bilderberg, ktorý sme založili, bol skôr kooperatívou fotografov. Urobili sme aj spoločný projekt Neznáme Slovensko, ktorý vyšiel v knižnej publikácii. Karol Kállay bol tiež členom a mali sme z toho veľkú radosť.

Ako ste v tých časoch vnímali slovenskú fotografiu?

Musím povedať, že som ju veľmi neregistroval, mal som svoj život v Nemecku, akurát po vzniku Czech Press Photo v 90-tych rokoch som sa stal porotcom a mal možnosť spoznávať túto scénu.

V prvom ročníku Czech Press Photo boli fotografie od Jindřicha Štreita či Jaroslava Kučeru, nemáte pocit, že dnes sa už sociálna fotografia vytráca?

V tých časoch bolo ešte málo vydavateľov tlačených médií a preto mali taký priestor fotografi, venujúci sa trebárs životu na vidieku. Neskôr prišlo do Českej republiky veľa investorov, vzniklo veľa novín a časopisov, práca na zákazku, fotografia sa začala v súťaži orientovať viac na aktualitu a reportáž. Ja som sa poznal s Danielou Mrázkovou a preto ma pozvali do poroty. V tých časoch tam boli len českí porotcovia a jeden Američan, ktorý pracoval v Prahe. Videl som, že takéto zloženie nemá nijakú cenu ani budúcnosť, pretože každý z tých porotcov niekoho poznal. Ak to bol učiteľ, ak robil v nejakom časopise, vyberal fotografie odtiaľ, a podobne. Preto sme navrhli internacionálnu porotu, ktorá sa uplatnila od druhého ročníka, s prevahou porotcov zo zahraničia a tak by to malo byť aj v iných krajinách a súťažiach.

Ste osobnosť, nemrzí Vás, že kunsthistorici nepíšu na Slovensku o Vašich dielach?

Musím sa priznať, že je to troška aj moja vina, pretože som sa o to nikdy ani nesnažil. Navyše si myslím, že mnohí ľudia, čo sa točia okolo fotografie, ani nevedia, že som Slovák. Keď pán Birgus robil českú fotografiu, nedal ma tam, pretože som Slovák a nevedel, koľko rokov žijem v Čechách. Ja stále tvrdím, že som Čecho-Slovák s nemeckými koreňmi, s ruskou mamou a židovským otcom, milujúci fotografiu.

Andrej Reiser (*1949, Žilina) je slovenský fotograf, absolvent Strednej priemyselnej školy grafickej v Prahe a Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave. Po roku 1968 emigroval s rodinou do Spolkovej republiky Nemecko. Študoval na Folkwang Universität der Künste v Essene u profesorov Otto Steinerta a Willy Fleckhausa. Spolupracoval s týždenníkom STERN aj s mesačníkom GEO a ďalšími. V roku 1983 založil agentúru Bilderberg. Bol dlhoročným členom poroty Czech Press Photo. Momentálne žije a tvorí v Prahe.

© Autorské práva vyhradené.