Fotografovia odchádzajú ale fotografia ostáva. Takto začína príbeh chlapca, ktorému sa v sedemnástich rokoch prisnil sen o tom, že sa má stať fotografom a on nasleduje svoju víziu už viac ako štyridsať rokov. Jeho zábery z Kuby dokumentujú každodenný život Kubáncov a rozprávajú príbeh o mužovi a krajine, medzi ktorými sa vytvorilo celoživotné puto. Fotografia Ernesta Bazana nie ani tak fotografiou ako skôr poéziou.
Aké boli vaše začiatky vo fotografii?
Začínal som mladý, mal som štrnásť rokov. Poprosil som otca o fotoaparát a on mi nakoniec jeden kúpil. Ani jeden z nás nemal tušenie, čo táto kúpa znamenala pre môj budúci život. Neskôr, v sedemnástich, som mal sen. Počas spánku som počul hlas šepkajúci niekoľko slov: “Musíš byť fotografom.” Na ďalšie ráno som si na ten sen spomenul a povedal mojím rodičom, čo bude moja budúca profesia. Môžem povedať, že fotím už štyridsať rokov.
Kto bol pre vás motiváciou z umeleckého hľadiska?
Jednoducho začnete fotiť nasledujúc svoju intuíciu bez poňatia kam vás táto osobná cesta zavedie. Môj spirituálny mentor vždy bol a vždy bude Robert Frank.
Ako vnímate súčasnú situáciu a trendy v konceptuálnej a deskriptívnej fotografii?
Proste si robím svoju prácu bez toho, že by som venoval príliš veľa pozornosti tomu, čo je tam vonku trendy. Pokračujem verne v nasledovaní mojej cesty prostredníctvom učenia na workshopoch a robenia nových záberov, ktoré, ak budem mat šťastie, sa jedného dňa stanú súčasťou budúcich kníh. Potešenie z robenia fotografií so mnou aj naďalej zostáva!
Vyhrali ste World Press Photo. Ako sa pozeráte na terajší stav „rýchlej“ fotožurnalistiky?
Bolo to v 1995, keď som uprostred noci v Havane dostal telefonát oznamujúci mi, že som vyhral prvé miesto v kategórii Denný život s mojimi kubánskymi fotografiami.
Čo je asi najdesivejšie na dnešnom trende rýchlej fotožurnalistiky je schopnosť a možnosť manipulovať svoje fotografie.
Kniha “Before You Grow Up” zachytáva a odkrýva váš intímny život. Bolo pre vás náročné vyhotoviť ju?
Áno, bolo, pretože sa zaoberala tou najintímnejšou časťou môjho života: mojou rodinou. Trvalo mi sedem rokov priviesť ju na svetlo. Aj keď má kniha pozitívny koniec želajúci mojim chlapcom, dvojičkám, Pietrovi a Stefanovi plnohodnotný život, musel som sa vyrovnať s úmrtím môjho otca, čo bol najťažší moment v mojom živote. Kniha predstavuje odklon od všetkých mojich predošlých pretože som využil kresby, momentky, a spomienky presne tak ako vyzerá rodinný fotoalbum. Niektorí z mojich študentov mi stále hovoria, že je to najlepšie, čo som doposiaľ urobil. Pre mňa je veľmi dôležité, že táto kniha je konečne vonku a že moja mama, bratia, moja milovaná Sissy, Pietro a Stefano majú všetci svoje kópie.
Ste súčasne fotograf aj vydavateľ. Dajú sa tieto dve profesie navzájom zvládať?
Byť fotografom je veľmi ťažké. Byť vydavateľom s malou produkciou je veľmi ťažké. Ťažkosti ma nikdy nezastavili a budem pokračovať v samopublikovaní kníh ako mojich taktiež aj talentovaných fotografov, ktorí študovali spolu so mnou, dokým na to budem mať energiu! Spolu s mojimi mnohými študentmi sme veľmi hrdí na to, čo robíme.
V knihe Kuba ste v plnej miere odkryli sociálny svet. Ako vás s fotoaparátom vnímali miestni počas tých dlhých rokov?
Táto kniha reprezentuje moju osobnú a intímnu predstavu môjho tamojšieho života. Zároveň vyjadruje ako Kubánci vnímali sami seba a život, ktorý viedli a ako som vnímal ja ich a samého seba fotografujúceho už štrnásť rokov. Väčšina ľudí bola veľmi štedrá a otvorená k fotografovaniu. Veľmi to tam milujem a pevne verím, že som tam v inom živote musel žiť.
Po štrnástich rokoch vám na Kube zakázali ďalej pracovať. Čo sa stalo? Ako ste to celé zvládali?
Jedného dňa mi bolo povedané, že už dlhšie nemôžem učiť moje workshopy. Keďže sú jednou z najlepších vecí, aké som v živote urobil, sme sa skrátka rozhodli, že bude lepšie odísť!
V čom spočíva spiritualita vo vašej tvorbe?
V silnej oddanosti Panne Márii a mojej viere v Boha. Čím silnejšia je moja viera, tým spirituálnejšie sú moje fotografie spolu s workshopmi. Je celkom podivné sledovať ako sa to v poslednej dobe deje častejšie a častejšie. Ako rád hovorím, učenie na mojich workshopoch ako vytvárať lepšie fotografie je pre nás len zámienkou stretnúť sa na hlbšej úrovni!
Ako vníma Vaše cesty a odlúčenie vaša najbližšia rodina?
Nie je to jednoduché, ale v priebehu rokov sme si zvykli zvládať to pozitívnym spôsobom. Som hrdý a šťastný za pestovaný vzťah, ktorý mám s mojou rodinou.
Farba a panoráma vo vašej tvorbe?
V 2001, keď som ešte stále žil na Kube, som začal fotografovať vo farbe s panoramatickou kamerou. Tieto nové hračky, nové výzvy, ktoré mi život dával som jednoducho miloval. Posledných päť rokov môjho života som strávil na ostrove nosiac so sebou po celú dobu tri kamery. Nemal som poňatie, že som tvoril telá dvoch nových prác, z ktorých sa stali Al Campo a Isla. Myslím si, že krása v robení fotografií je v tom nebáť sa, čo s nimi budete robiť. Ako rád hovorím, keď sú moje fotografie pripravené k publikácii, dajú mi vedieť!
Čo vám prináša práca so študentmi?
Veľa radosti, dobrých priateľstiev a veľa inšpirácie!
Ernesto Bazan (*1959) je taliansky fotograf narodený v Palerme (Taliansko), momentálne žijúci v Jersey City (New Jersey, USA). Témou jeho fotografie je kritický dokument zobrazujúci denný život obyčajného človeka. Je autorom niekoľkých kníh: The Perpetual Past (1982), Passing Through (1993), The First Twenty Years, Island, Molo Nord. Pod záštitou vlastného vydavateľstva BazanPhotos Publishing mu vyšli ďalšie dve publikácie Bazan Cuba (2009) a Al Campo, ktoré spolu s knihou Island tvoria trilógiu zachytávajúcu život kubánskeho ľudu. V priebehu rokov 1992-2006 žil a fotografoval na Kube, kde dokumentoval jedinečný úsek v kubánskej histórii nazvaný „The Special Period“. Za svoju prácu získal niekoľko z najprestížnejších fotografických ocenení vrátane prvého miesta na World Press Photo v kategórii Daily life. Od roku 2002 sa venuje fotografickým workshopom, kde vzdeláva tých, ktorým sa fotografia stala tak ako jemu, vášňou. Jeho fotografie sú vystavované v Európe, Latinskej Amerike a USA. Ernesto Bazan organizuje aj úspešné workshopy po celom svete. Kto by mal záujem, viac informácii je tu.
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015) a IN (2020). Bol niekoľkokrát ocenený doma ako aj v zahraničí, je odborným garantom portálu dofoto, zodpovedný za editovanie esejí, pracuje na rozhovoroch a píše svoj dennik v blogoch. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Pravidelne vystavuje a spolupracuje s rôznymi médiami a vydavateľstvami doma a v zahraničí.
