Adela Tihláriková – Posledný rozhovor s Tiborom Huszárom

Knižne ste vydali už fotografie mesta New York, fotografovali ste Paríž a uvažujete nad Moskvou. Čo robíte pre to, aby ste zachytili genia loci?

Treba tam žiť. Aby človek niečo nafotil, musí cítiť ten vzduch a dostať sa do okruhu ľudí žijúcich v meste. Musia ho akceptovať, otvoriť svoje srdce a obydlia. Vždy je to o dôvere, lebo ja vstupujem ako fotograf, nie ako novinár, a to je veľký rozdiel.

Učili ste už na Slovensku a v Spojených štátoch. Vyhovovala vám rola pedagóga?

Áno, ale nie na Slovensku. To je ako hádzať perly sviniam. Dostávam taký plat ako moja upratovačka doma, tak preto to z princípu odmietam robiť, lebo je to neúcta. Je to neúcta štátu k vzdelanosti a kultúre. V takomto štáte sa na takýchto veciach odmietam podieľať. Počas dvadsiatich rokov v tomto divokom kapitalizme sme okukali všetko zlé. Roztvorili sme lono a pustili sme sem komerčné firmy a vo svojom štáte sme sa stali podstate nádennými robotníkmi. Politici neuvažujú o investícii do školstva, ktorá je dlhodobá. Ja som celý život liberál, ale dnes sa stáva zo mňa skôr sociálny demokrat. Nebýva sa mi dobre v štáte, kde ľudia nemajú na to, aby si mohli dovoliť každodenné potreby.

Leopoldov, 1989

Na vaše štúdium na FAMU však spomínate v dobrom.

Tak, mňa tam učili najväčšie osobnosti českej kultúry v tých sedemdesiatych rokoch. Bohužiaľ dnes z nich už nik nežije. A medzi mojimi spolužiakmi bol Emir Kusturica a aj medzi mojimi priateľmi je mnoho absolventov a pedagógov FAMU, Miloš Forman, Vojta jasný, Ivan Passer, čo sú osobnosti svetového filmu. Ja som učil tak, ako ma naučil môj profesor Šmok na FAMU, to znamená bez direktív, nechať priestor a skôr radiť ako mentorovať.

Ako vnímate stav kultúry v súčasnosti?

Kultúra v každej normálnej rozvinutej spoločnosti je čerešnička na torte. To znamená, že predstavitelia štátov, napríklad Rakúska, Nemecka, Talianska alebo Francúzka, dávajú do kultúry a umelcov až nekresťanské peniaze, lebo to je vec, čo prezentuje štát. Umenie je médium, ktoré otvára dvere do sveta aj politikom, lebo stojí na národných základoch a niekedy zastupuje aj diplomaciu. Umenie je medzinárodná a zrozumiteľná vec. Preto si myslím, že na Slovensku by mali v prvom rade podchytiť školstvo a hneď potom kultúru. Na to všetci politici zabúdajú, lebo všetci myslia len na štyri roky dopredu. Ale umenie je nadstavba spoločnosti.

Sledujete súčasnú slovenskú fotografiu?

Nemám prehľad o slovenskej fotografii, lebo už je jej veľa, každý, kto má mobil je už fotograf. Ale ja hovorím, že nie každý, kto píše, je spisovateľ a nie každý, kto fotí, je fotograf. Fotografia je otázkou vizuálnej kultúry. Dnes nie je problém naučiť sa technicky fotiť, lebo hneď možno na displeji fotoaparátu vidieť výsledok. Dôležité je to, čo chce človek povedať, komplexné vyjadrenie jedinca. Aj ten najtalentovanejší fotograf musí tých šesť, osem rokov fotiť, aby sa vyfotil, aby sa mu remeslo dostalo do krvi. U nás neexistuje poriadna škola, kde by učili fotografiu. Ja som mal inaugurovať tu, na Slovensku, a inauguračná komisia ma napadla, že som nebol dosť dobrý. Tak som odišiel zo Slovenska do Prahy a veľmi radi mi v Prahe ponúkli profesúru.

Ako vnímate úlohu fotografa a dobrú fotografiu?

Fotograf nielen fotí, ale mal by to byť aj umelec, filozof, sociológ, psychológ aj prognostik v jednom. Mal by byť aj pokorný a tvorivý, no zároveň aj manažér. Mal by to byť komplex vzdelanosti. A v tom je čaro ozajstnej fotografie, že necháva nejaký odkaz v obrazoch a prácach. Snažím sa ten odkaz nechávať v mojich knihách.

V minulosti ste fotografoval aj vojnu v Perzskom zálive pre nemecké periodikum Woche Presse. K podobnému druhu fotografie, k vojnovej fotografii, ste sa už nikdy nevrátili. Prečo?

Nevrátil som sa k nej, lebo nechcem fotiť násilie. Celý život je plný násilia. Už je preč doba päťdesiatych rokov, kedy fotografi Magnumu robili svoje vlastné reportáže z vojen. Teraz vidíme vojny v priamom prenose. Navyše média sú dnes v rukách politikov, ktorí prostredníctvom nich dostávajú kredit za svoju špinavú prácu. Ja nechcem byť súčasťou týchto vecí.

Niekoľko rokov ste sa venovali aj dokumentovaniu života a diela Kolomana Sokola. Ovplyvnila táto práca viac vás alebo Kolomana Sokola?

Keď žil v Amerike, vedel som veľa o Sokolovi. Prijal ma ako človeka a vznikol medzi nami veľmi silný priateľský vzťah, kde sa mi otvoril a umožnil mi vstúpiť aj do jeho najhlbších citov, ktoré pred svetom uzatváral. Keď som ho stretol, predával svoje obrazy za päťdesiat dolárov. Po knihe a PR, ktoré som mu urobil, sa jeho obraz predal za trištvrte milióna. No projekt sa mi kvôli chamtivosti niektorých ľudí, ktorí sa dostali cezo mňa k Sokolovi, nepodarilo dotiahnuť do konca tak, aby sa tie obrazy predávali v miliónových hodnotách. Ale o tom nechcem hovoriť.

Koloman Sokol, Bryn mawr, 1992

Vašu tvorbu možno z mnohých aspektov vnímať ako takmer edukatívnu. Fotografovali ste rómsku menšinu, zabudnutého no významného umelca Kolomana Sokola i historické pamiatky – drevené kostoly.

Som svojim spôsobom veriaci človek a viera mi veľa dala. Bol som vychovaný vo veľmi ortodoxnej kalvínskej viere, a tá ma oslobodila od veľa bigotných vecí a vychovala ma aj vo vieru samého v seba, ale aj k tomu, aby som bral zodpovednosť za svoje činy. Drevené kostoly ma fascinovali, keď som zistil, že sú v nich zastúpené až štyri vierovyznania. Preto som sa snažil tie kostoly zdokumentovať prostredníctvom ľudí, ktorí sa napriek rôznym vierovyznaniam modlia k jedinému bohu.

V minulosti ste na otázku, aká je vaša najlepšia fotografia, odpovedali, že tá, ktorá zatiaľ nevznikla. Je toto tvrdenie stále aktuálne ?

Áno, preto fotím a hľadám. Keď raz budem spokojný, nebudem už potrebovať fotiť. A môj život je fotografia.

Rozhovor bol autorizovaný. Vznikol v apríli 2013 ako príloha k diplomovej práci: Dielo Tibora Huszára na Univerzite Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta, konzultant Matúš Zajac. Rozhovor je krátený.

Cikáni, Gemini, 1993

Click to rate this post!
[Total: 3 Average: 5]
Publikované v fotografi, rozhovory, slovenskí a označené ako , .