Matúšova voľná tvorba sa opiera vyslovene o dlhodobé projekty. Len tvrdou prácou a trpezlivosťou závislej na čase sa dá vhĺbiť do vnútra netradičnej spoločnosti. Fotografovať subkultúrny jav znamená fotografovať ľudí na okraji záujmu – práve oni sú však obnaženou tvárou sveta. Odlišnosti od dominantnej kultúry prinášajú čarokrásu čierno-tmavého videnia, prinášajú priateľov fantastického rozmeru. Pre Matúša Zajaca ostáva pri fotografovaní subkultúr základom humanistické posolstvo sociálneho dokumentu, ale zmenil sa spôsob vyjadrovania cez obraz. Jeho dnešné vnímanie je na rozdiel od klasického sociálneho dokumentu viac expresívne a postavené na psychológiu v portrétoch. V subkultúrnom svete Bratislavy sa autor dostal pod povrch jeho diania, do vnútra človeka, do jeho znepokojení a úzkostí. Základnou ľudskou expresiou v ňom býva až desivosť.
Kde sa začína tvorba Matúša Zajaca, kedy padli rozhodujúce slová „budem fotograf a dokumentárny“?
Bol som mizerný žiak, ale miloval som maľbu. Moja mama Alta Vášová je skvelá scenáristka a jej priatelia veľkolepí filmári aj dokumentárnych filmov. Ocitol som sa na strednej odbornej škole fotografie zameranej skôr na techniku fotografie, ako na obsah, ale práve toto štúdium mi neskôr pomohlo na prijímacích skúškach v Prahe a potom vo Filmovej tvorbe na Kolibe ako asistentovi kamery. Maturoval som, keď padal totalitný režim a fotografie priameho diania v tých dňoch boli mojou maturitnou témou. Dopadlo to tak, že sa moju prácu ešte báli zverejniť a tie fotky mi vymenili za nejaké dostihy, ale dostali sa na spoločnú výstavu fotografií, zaznamenávajúcich novembrové zmeny. Začiatkom deväťdesiatych rokov som zažil prvú veľkú skúsenosť so sociálnym dokumentom ako asistent Tibora Huszára a cez neho som sa dostal aj k osobnostiam ako pani Fárová, či Karol Kállay. Raz mi niekto povedal, že na FAMU sa na prvýkrát dostane len génius, ale skúsil som to a zažil v Prahe krásne obdobie. Tam sa začala moja láska k sociálnemu dokumentu.
Odkiaľ pochádza tvoj talent vnímať a tvoriť fotografiu ako umenie, čo malo na tvoje poznanie života v tomto prípade vplyv?
Podľa mňa je strašne dôležité zázemie a ja som ho dostal za ďalších sto. U nás doma sa striedala špička spisovateľov, filmárov, hudobníkov, a samozrejme výtvarníkov. Doma som mal pred očami obrazy Imricha Weinera-Kráľa, Rudolfa Filu, Milana Paštéku, Vlada Popoviča, Jozefa Jankoviča, Vladimíra Kompánka, Michala Kerna, Mira Cipára, Oľgy Johanidesovej, Mariana Meška, Kláry a Milana Bočkayovcov, Igora Minárika, Daniela Fischera, Deža Tótha, Ruda Sikoru a ďalších. Samozrejme aj diela Dušana Jurkoviča, praotca mojich bratov, jeho stoličky, nočné stolčeky, črpáky a výšivky. Stále sa diskutovalo a pach tabaku rozvoniaval po celom dome. To všetko sa do teba dostáva a až v dospelosti z toho krásne čerpáš.
Ako sa dostaneš k určitej téme, dopočuješ sa o nej, niekto ti ju odporučí, sami ťa pozvú…, a čo potom v tvojej mysli rozhoduje nafotografovať ju?
Pre mňa je téma témou, keď sa v nej dokážem úplne slobodne pohybovať, ako neviditeľný priateľ fotografovaných. Rozhoduje veľa aspektov, ale tým najdôležitejším je vzájomná pokora a úcta. Témy lietajú v povetrí a treba neustále premýšľať a mať aj kus šťastia. „Petru“ z posledného projektu som začal fotografovať, keď ma oslovila kamarátka, či by som jej nejako nepomohol a vidíš, už ju fotografujem druhý rok a možno vyjde aj knižka. Nakoplo ma ocenenie v Prahe od Nadácie Olgy Havlovej na Czech Press Photo a ľudí, ktorých táto téma oslovila. V Čechách som sa vždy cítil ako fotograf príjemnejšie, pretože ľudia ako pani Daniela Mrázková a ďalší mi dávajú pocit, že čo robím, robím dobre.
Akú tému si ako dokumentarista ešte nefotil a túžiš ju nafotografovať?
Poviem to inak, ľutujem a stále si kladiem otázku, prečo som nefotografoval všetky tie osobnosti, Jana Johanidesa (ale toho som fotil uňho doma), Jiřího Sýkoru, Deža Ursinyho, Jara Filipa a ďalších, ktorí k nám chodili domov a žiaľ už nie sú medzi nami. Neskôr som aspoň nafotografoval spisovateľov do edície Váhy a pár výtvarníkov. Bol som ešte veľmi mladý fotograf a nedovidel som do toho, že raz už medzi nami nebudú. Nafotil som však pre rôzne vydavateľstvá a časopisy veľký rad portrétov a budem v nich pokračovať. A najmä som nafotil dlhodobé projekty Podoby viery a Mimo/Out, ktoré vyšli knižne. Rád by som dokončil pre mňa najnáročnejší projekt TWIN, už na ňom pracujem šiesty rok, je veľmi osobný a bude to ešte neskutočne dlhá cesta prechádzajúca množstvom križovatiek. A tiež, už pár rokov spolupracujem s umelkyňou Gudrun Snake z Ľahkej Múzy a Herios Gamos. Ide o veľmi zaujímavý projekt blížiaci sa ku obojstrannej expresivite, cez ktorý sa dostávam aj ku ľuďom zo subkultúrneho prostredia. Čiže, momentálne pracujem na troch dlhodobých projektoch.
Kde sa podľa teba nachádza fotografia v ére všehochuti, softvérov a technickej preplnenosti?
Je to princíp pasce. Aj myš nalákaš na syr a potom ju pasca usmrtí. Novodobé šialenstvo fotoamatérov do nákupu technologických noviniek zabíja obsah fotografie. Až som šokovaný koľko ľudí vníma fotografa cez techniku, s ktorou fotografuje, ako cez výsledok jeho práce. Zasa chápem, že tu je asi 5% ľudí, od ktorých viem, že majú triezvy názor na fotografiu ako umenie, dav populácie to vôbec nezaujíma a dáva vyniknúť cez sociálne siete gýču. V analógovej dobe bolo všetko krásne stanovené. Umelecká fotografia mala svoje miesto, žurnalistická fotografia mala svoje miesto a tak isto komunálne služby mali svojich fotografov, ktorí vytvárali v tej dobe podobné snímky ako teraz vidíme na sociálnych sieťach v rôznych pomenovaniach, od dokumentárnej až po umeleckú fotografiu, ale to je omyl. Ľudia by mali navštevovať galérie, aby pochopili o čom sa bavíme. Pri týchto návštevách sa autor má možnosť zoznámiť s osobnosťami fotografie ako aj umenia a voľne diskutovať. Ja už asi 10 posledných rokov kupujem knižky tých autorov, ktorí ma oslovujú a je to to najcennejšie čo vlastním, pretože je medzi nimi pár naozaj zberateľských záležitostí s podpisom od osobností ako Petersen, Klein, Sobol, Moriyama a ďalší. Listovanie v knihe nesie v sebe veľkú dôležitosť, pretože sa máš čas pozerať veľmi dlho na danú fotografiu vytlačenú na papieri a za ďalšie si uvedomíš ako autor poskladal svoje fotografie do príbehu.
Si pedagóg, ako vnímaš školy, produkujúce mladých fotografov, údajne na úrovni profesnej vyzretosti?
Ja už ani neviem, celé sa mi to zdá, ako keby fungoval princíp, že klon vytvára ďalšieho klona. Chýba mi originalita, stráca sa to, čo dokument zveľaďovalo a to princíp etiky a estetiky. Dnes sú fotografie ploché a ironizujú danú skutočnosť. Našťastie vo svete je mnoho talentovaných autorov inklinujúcich ku sociálnej fotografii. To, že na Slovensku je neviditeľná, neznamená v podstate nič, pretože je veľa vydavateľstiev, kde práve tieto fotografie zverejňujú, ako napríklad mne v P3 a inde. Chýbajú mi pedagógovia, ktorí by ukázali mladým cestu a diela. Práve naopak, stále sa tu opakujú už otrepané frázy o modernosti. Nepoznám mladých študentov, ktorí by dlhodobo počas svojho vysokoškolského štúdia venovali svoju energiu a talent do sociálneho dokumentu.
Máš možnosť porovnať FAMU a VŠVU. Aká je podľa teba úroveň vysokoškolskej výuky a umeleckej tvorby medzi Prahou a Bratislavou?
V Prahe som zažil skvelé obdobie, v ktorom ma učili také osobnosti, akými boli profesor Šmok, Jindřich Štreit, Viktor Kolař či Pavel Dias. Tu na Slovensku mi najviac pomohol Tibor Huszár. VŠVU je škola fotografie hrou. Keď som tam študoval, musím povedať, že mi v pavučine rôznych prístupov, ktoré sa na škole vyžadovali a naozaj ma trýznili, pomohol profesor Ľubo Stacho, ktorý mi dal neskôr absolútnu voľnosť venovať sa počas semestrov mojim dokumentom.
Ak by si mal možnosť založiť školu fotografie, aké by boli hlavné kritéria prijímacích pohovorov a založil by si vôbec takú školu v tejto dobe?
Nebohý Tibor Huszár mal tento sen a neustále mi rozprával, ako založí školu na úrovni FAMU a nakoniec mu na Slovensku nedali ani profesúru a musel ju obhajovať v Prahe na FAMU. Kto sa chce venovať sociálnemu dokumentu, nájde si ma. Rád mu pomôžem, ako momentálne Petrovi Dobišovi, ktorý tento rok získal ako jediný Slovák v rámci Czech Press Photo zlaté oko.
Prečo podľa teba slovenské média málo prezentujú sociálnu dokumentárnu fotografiu, jej osobnosti a mýlia si ju dosť kruto s inými žánrami fotografie a zdôrazňujú len isté mená?
Pretože v nich nemáme vzdelaných art direktorov špecializujúcich sa na fotografiu. Ako výnimku musím spomenúť Róberta Csereho, ktorý dokázal zo slovenského magazínu spraviť celosvetový fenomén. Už bol niekoľkokrát ocenený ako najlepší fotoeditor na svete. Okrem toho už magazíny nedajú desať dvojstrán na dokumentárny cyklus, ako to bývalo v dvadsiatom storočí v STERNE či v TIME. Skutočný sociálny dokument už v denníkoch a týždenníkoch končí a presunul sa do knižnej podoby.
Má podľa teba význam na Slovensku dokumentárnu fotografiu „prezentovať“ na amatérskych aj národných súťažiach, je tu všetko v poriadku?
Problémom je pomenovanie daných fotografii. Dnes sa už všetko volá dokumentom a pritom to nespĺňa ani reportážne kritéria a už vonkoncom nejde o sociálny dokument, mapujúci ľudské vnútro.
Pomoc iným ľuďom ti isto niečo hovorí, pomáhal si začínajúcim fotografom, aký máš z toho pocit?
Mňa učili špičky sociálneho dokumentu, Viktor Kolář a ďalší a snažím sa vedomosti získané od nich posúvať ďalej. Zažil som so svojimi študentmi veľa úspechov a keď sa mi neotočili chrbtom, vždy som si uvedomil, že má zmysel venovať sa im. Sklamania však tiež patria k životu a ľudia sú rôzni.
Kde skončí podľa teba v dnešnej spoločnosti fotografia, čo bude a nebude hodné zapísať do jej kroniky?
Ako nám plynie čas, vznikajú nové trendy, ale často sa fakticky vracajú k starým vzorom. Veľmi ma zaujal nový fenomén, ktorý pritom vychádza zo začiatkov 20. storočia. Bernd a Hilla Becherovci pracovali v šesťdesiatych rokoch na veľmi odvážnych konceptuálnych projektoch bez ľudí, ale z ich diel bola cítiť človečina. Teraz sa o to isté pokúšajú študenti na rôznych školách, no necítiť ju.
Máš chuť naďalej sa venovať fotograficky Slovensku?
Je to zaujímavé, ale práve témy zo Slovenska ma napĺňajú, pretože sa v nich dokážem orientovať do hĺbky. A je zvláštne, že tieto fotografie upútajú viac kunsthistorikov a editorov vo svete, akoby sa na Slovensku vytrácala sociálna spolupatričnosť a skôr sa humanitárne organizácie snažia pomáhať vonku ako u nás doma.
Matúš Zajac (*1971, Bratislava). Vydal dve autorské knihy Podoby viery (2011) a Mimo / Out (2014). Do knihy rozhovorov Petra Zajaca a Barbary Bodorovej s Rudolfom Filom Maľovanie / Milovanie nafotografoval Rudolfa a Dorotu Filovcov (2011). Spoločne s Pištom Vandalom vydali knižku o Antonovi Srholcovi : Bezdomovec z povolania (2015). Spolupracuje s vydavateľstvami na knižných publikáciách ako aj s hudobnými vydavateľstvami na obaloch CD. Fotografoval pre domáce, ako aj pre zahraničné magazíny. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Autorove fotografie boli ocenené na viacerých fotografických súťažiach a boli súčasťou vyše 100 výstav doma ako aj v zahraničí. Žije v Bratislave.
Fotografia nad článkom – Romana Marie Jokelová.
© Autorské práva vyhradené.
Publicista. Vysokoškolský pedagóg, nadšenec kvalitnej dokumentárnej fotografie, svojím kritickým pohľadom na fotografiu sa zamýšľa nad tým, čo by malo byť odkazom dokumentárnej fotografie pre budúce generácie. Hodnotí súčasný stav českej a slovenskej tvorby, pripravuje blogy a rozhovory s fotografmi a ľuďmi, ktorí majú vyhranený názor na dokumentárnu tvorbu.
