Obkecávanie fotografie je choroba
Popisovanie diel sa často deje mimo fotografovaný obsah. Téma fotografickej série je skladaná bez zjavnej vzájomnej súvislosti, len podľa okolností, vidiac výstupy z pamäťovej karty na monitore počítača a jej kvázi hodnota sa umelo vyrapoce. Podľa fotografie spoznáš autora, podľa textu pod fotografiou spoznáš jeho pravdivý úmysel. Prezentovanie srdcervúcich okolností vzniku, obhajoba prázdnoty a čím záber vznikol, umného diváka fotografie v podobe romantickej beletrie nemá čo zaujímať. Bohužiaľ, konzumná väčšina vymyslené príbehy vstrebáva a nechá si slovami brnkať na citové strunky. Pozor: Obkecávanie už spôsobuje stratu pravdy!
Kecy o fotografickej technike sú primitívnosť
Kecanie o technike a nie o objekte fotografovania sa medzi autormi a ich divákmi uprednostňuje pričasto. Ideál sterilnej čistoty bohužiaľ neexistuje a digitálna fotografická technika je zavádzajúci klam o peknote nášho bytia. Zaujímavý je aj status školeného rapotavého človeka, predajcu hrncov, či poisťovacieho agenta, a ako profík sa zahrá aj na „hrdého“, ale fotograficky nevzdelaného, ambasádora vybraného výrobcu fotoaparátov. Vďaka tomu ľudí vo veľkom zaujíma, akou technikou záber vznikol a s akými nastavenými digitálnymi parametrami, oveľa viac ako história, osobnosti, sila myšlienky, odkaz a obsahová kvalita snímku. Takýmto spôsobom vzniká akurát vražedná závisť z nemožnosti vlastniť podobne kvalitný dokument „samofotiaci“ aparát, aj s plným vybavením zaberajúc v kabele značné miesto. Majte každý na pozore vlastný neurónový um, nie stovky technických prvkov. Aj dokumentárna fotografia vyrobená z malej vreckovej krabičky môže mať, a často aj má, vysokú cenu. Autormi, ktorí túto možnosť tvorivo využívali sú napr. Anders Petersen, Daidō Moriyama alebo Jacob Aue Sobol.
Charita sa využíva pre chladný foto-biznis
Kecy charitatívnych fotografov, majú jediný účel, pútať na seba a len seba vysokú pozornosť a robiť z príbehov pomoci iným veľmi neskutočné až nadprirodzené výnimočnosti. Všetky reči majú spôsobiť zmäknutie citov človeka a prinútiť poslucháča prispieť na konto nádeje „ich“ pomoci. Princíp charity zneužíva pre svoju zárobkovú činnosť a vykrývanie si životných nákladov množstvo fotografujúcich a na ľudomilov hrajúcich sa autorov. Vedzte, že dokumentárny fotograf, ktorý skutočne od srdca pomáha, peniaze za svoju činnosť nepýta od žiadnej sponzorskej organizácie, dokonca naopak, rád daruje jedlo či oblečenie alebo pomôže nájsť prácu. Výsledky tvorivej činnosti osobnosti dokumentaristu zvečnené v (svojpomocne financovanej) knihe sú mementom života všetkých nás. Ten, kto pomáha vyplácaním si honoráru však tomu neverí, ani nemá prečo, keďže valec biznisu ho tlačí k prízemnej povrchnosti viac ako pochopiť fotografovanie ľudí za účelom im naozaj nájsť prirodzenú cestu vzchopiť i pochopiť sa. Vzornou ukážkou sú fotografie z ústavu od Raymonda Depardona, ktorého o to požiadali, aby kritickými fotkami prinútil vládu k financovaniu tejto reality a ktorá vyšla v knihe Manicomio, už niekoľkokrát vydanej v novom náklade. Toto je dokument, ktorý skutočne pomáha.
Fotograf konfliktov dramaticky nekecá
Vykecávačky konflikty fotografujúcich autorov sú doslova známe u nás sťaby jedna otrepaná rečnícka šablóna. Už od pádu totalitného režimu tu vznikli formulky predvojnový, povojnový, ale nikdy nie vojnový. Všetko sa točí od počtu najazdených kilometrov po lietajúce guľky okolo hláv počas fotografovania. Známe sú príbehy o tom, akoby ich jedna mater mala, že práve tesne pred fotením, či po ňom, na danom mieste dopadol granát, či črepina, šrapnel, bomba alebo iný človeka telesne umŕtvujúci prvok. Spomínajú sa pre nás exotické skupiny ľudí, ktoré bojujú medzi sebou. Ak sa však pozorne zahľadíme na výsledné fotografie, ktoré autor prezentuje z médií známej konfliktnej oblasti, žiadne opisované drámy ani rôznorodí ľudia nie sú vidieť. Snímky skôr pripomínajú fotenie vojakov kamarátov, portréty dohodnutých ľudí v úzadí akčného diania, hry detí na zničenej ulici, turistický výlet v domorodej krajine. A občas, aby sa nepovedalo, je fotografia venovaná krvavo poranenému či mŕtvemu zavinutého v plachte, alebo dymu výbuchu vo veľkej diaľke. Ale zas a znova, sústredenie sa kvôli citovému nátlaku na diváka venuje skôr zakrvaveným deťom alebo krvavým mĺkvym zátišiam. Škoda. Vezmime si príklad svetových fotografov, ktorí tému konfliktov uchopili správnym vizuálne pamätihodným spôsobom a ich výstupy nepotrebujú ďalší komentár. Napr. fotografka z Iránu Fatemeh Behboudi a jej séria Matky trpezlivosti. Alebo taliansky fotograf Paolo Pellegrin, a jeho expresívne poňaté čiernobiele fotografie z problematických oblastí rôznych krajín sveta. A meno James Nachtwey alebo Antonín Kratochvíl netreba ani spomínať, skvelí autori.
Kurátor výstavy neobhajuje fotografickú hlúposť
Rozprávanie kurátorov výstav umeleckých diel, čiže aj fotografií, je dosť dôležité. Kurátor by mal byť vysoko vzdelaný kunsthistorik s nadhľadom a slová používať s opatrnou zrozumiteľnosťou. Kurátor meria kvalitu fotografie, ktorou ovplyvňuje širokú verejnosť a ako činný člen v tomto odbore má rozumne vážiť predstavovanie tematickej série snímok autora či spoločnosti autorov. Zneužívanie slov vytrhnutých z encyklopedických slovníkov zvykne spôsobiť zmätenie divákov. Čudné slová sa vnímajú ako predstavovanie kvality vystavovaných obrázkov, čo však môže byť opak, týmito slovami sa kryje úplná zloba v dokumentárnej fotografii. Reči kurátora hájace autora zbabelých pokusov napr. sériu fotených chrbtov, z ktorých je cítiť strach autora sa priblížiť ku podstate postavy v príbehu, sú pohreb sociálneho dokumentu a fotografie vôbec. Naučené frázy, nezrelé používanie slova „dokument“, robotizácia predstavovania výstavy diel len „vyvolených“ autorov, toto všetko je nedorozumenie zničujúce odbornú diskusiu o váženej vo svete uznávanej dokumentárnej fotografii.
Fotografia nepozná výhovorky
Na počiatku bolo slovo a slovo sa začalo fatálne zneužívať. Slová sa stávajú výhovorkou a infantilnou obranou neschopnosti fotografovať dokument sociálneho aktu spolužitia. Existuje len fotografia, všetko ostatné je mlátenie prázdnej slamy.
Kto nevie fotiť, a takých je väčšina, sa často uchyľuje k obhajobe rečami netýkajúcich sa zobrazovaného diela.
Publicista. Vysokoškolský pedagóg, nadšenec kvalitnej dokumentárnej fotografie, svojím kritickým pohľadom na fotografiu sa zamýšľa nad tým, čo by malo byť odkazom dokumentárnej fotografie pre budúce generácie. Hodnotí súčasný stav českej a slovenskej tvorby, pripravuje blogy a rozhovory s fotografmi a ľuďmi, ktorí majú vyhranený názor na dokumentárnu tvorbu.
